Začiatky futbalu v Gregorovciach
Prvé, svetové futbalové kluby vznikali na konci 19. a začiatkom 20.storocia. Futbal ako druh loptových hier je mladým športom, ale patrí k najrozšírenejším vo svete. Jeho materskou vlasťou je Anglicko, kde sa aj dnes hrá najkvalitnejší futbal. Svedčia o tom jednak dosahované výsledky, plné tribúny a mimoriadny záujem divákov. Táto hra v súčasnosti zamestnáva tisíce ľudí, stala sa obchodným artiklom v celosvetovom meradle, za ktorým sú plné tribúny zanietených nadšencov či fanúšikov. Prvé kluby sa zakladali práve tam, kde boli pre ne vytvorené priaznivé podmienky. Boli to väčšie mestá, kde sa nachádzali vhodné hracie plochy, ale tiež aj solventní obchodníci, ktorí mali voľné finančné prostriedky. Slovenské dediny, samozrejme aj obec GERGELAK sa do 2. svetovej vojny výlučne orientovali na poľnohospodársku výrobu, ktorá mala v rodinách dominantné postavenie predovšetkým kvôli obžive, ale tiež kvôli obchodu. Každá pôda, či už orná, alebo záhradná, ovocný sad či stavebný pozemok sa získavala veľmi ťažko (ľudia odchádzali za zárobkom do Ameriky, aby si ju mohli kúpiť). O športe sa takmer nerozprávalo. V každej dedine boli aj „pánske dvory“, ktoré vlastnili zámožnejšie rodiny (v Gregorovciach to bola rodina Lampatrovcov), ktoré zamestnávali chudobných dedinčanov (nazývali sa deputátnici). Vo vtedajšej ťažkej dobe bolo nemysliteľné, aby nejaký kus zeme bol použitý pre športové účely. Keďže v samotnom Prešove sa už futbal hral od konca 19.storočia, dokonca pred 2.svetovou vojnou už aj v Sabinove, Veľkom Šariši, Lipanoch či v Šarišských Michaľanoch, v našej obci sa táto hra udomácnila až po 2. svetovej vojne. V roku 1946 sa futbal zapísal zlatými písmenami do histórie vtedajšieho Gergalaku. Z okolitých obcí sa tu začal hrať futbal ako prvý. Po Gergalaku sa začalo s futbalom v Terni, Hubošovciach, Uzovciach a Šarišských Sokolovciach (Tolčemeš).
Futbal v Gregorovciach (Gergelaku) začali organizovať chlapci z radov mládeže, ktorí chodili do väčších miest do škôl a zaujala ich táto hra ako: Andrej Motýľ, Ján Vaňo st., Viktor Škvarla (USA), Jozef Hopko, František Hopko, Andrej Hopko, Štefan Tomečko (Tato), Jozef Kancír, Imrich Vaňo, Ladislav Safko, Bartolomej Urban, Jozef Gladič, Imrich Blichár, Jozef Brincko, Matej Semančík, Imrich Vaňo, Jozef Dučai (Bratislava). To bola „kapitánska“ garnitúra Gergelaku. Z mladších dopĺňali tento celok: Anton Ondrej, Peter Frič, Jozef Šimko (Oľo), Štefan Vaňo (Eťo), Andrej Dučai, Jozef Lukáč, František Safko, František Šimko (zo Dvora), František Vojtek. Bol to viacmenej živelne organizovaný futbal, neriadený žiadnym vyšším orgánom. Hracou plochou bolo územie, kde stojí dnes ovčiareň, za mostom na bývalom hospodárskom dvore JRD. Táto plocha patrila rodine Lampatrových, ktorým bol majetok vtedajšou vládnou mocou skonfiškovaný. Rozmery prvého ihriska boli približne 30 x 70 metrov. Veľkosť hracej plochy bola vyznačená drevenými pilinami. Hralo sa 2x45 minút. Rozhodcom bol hráč, ktorý nehral a to tak, že jeden polčas pískal domáci hráč a druhý polčas hráč hostí. Mnohokrát sa hrací čas predlžoval, lebo rozhodca sa nevedel dohodnúť s hráčmi na priestupkoch. Často došlo pri stretnutiach aj k nezvyčajným scénam, čo viackrát vyústilo do rôznych potýčok medzi hráčmi. V konečnom dôsledku sa „horúce“ hlavy vedeli vždy dohodnúť. Počet hráčov bol ako v súčasnosti 11 - brankár a 10 hráčov v poli. Keďže za bránkou bližšie k mostu bola stodola, hralo sa „na odrazenú loptu“. Bola to veľmi zaujímavá súčasť hry. Keď sa lopta počas hry odrazila od stodoly opäť na hraciu plochu, hráč ju mohol doraziť do bránky. Každé mužstvo malo túto výhodu počas jedného polčasu v stretnutí. Pravdaže gregorovské mužstvo malo túto výhodu natrénovanú, preto ju vedelo veľmi dobre v stretnutiach využívať. O sieťkach na bránkach mohli hráči len snívať. Keďže hracia plocha bola blízko potoka Dzikov, lopta často skončila vo vode a bolo ju potrebné loviť. Táto skutočnosť viedla k tomu, že hrací čas sa musel odhadom na konci stretnutia predlžovať. Hracím dňom bola nedeľa. V popoludňajších hodinách po tzv. „večierni“ prichádzali starší i mladší občania na stretnutia s nadšením a zvedavosťou na hru, ako aj na výsledky stretnutí. Pre divákov to bola veľká zábava, relax, odpočinok, či trávenie voľného času.
Futbalová výstroj
V začiatkoch každý hral v tom čo mal oblečené - nohavice (pricesy), (pantalony či kangarky), košeľa, ktorá bola najčastejšie ušitá z domáceho plátna (drelichu), obutím boli vtedy módne celé alebo poltopánky, keďže zväčša sa nosili čižmy nazývané (buty), tieto pôsobili veľmi vkusne a výrazne pre tento šport. Kto si šetril obuv, hral naboso, čo nebolo nič nezvyčajné. Píšťalka bola často vyhotovená z vŕby, šikovní chlapci ich na zápas vedeli urobiť aj do rezervy. Futbalovou loptou bola tzv. rentovka. Bol to akýsi vak naplnený úbytkovými handrami (rentami). Neskôr to bol tzv.- fizak. Mal už kožený obal s otvorom, do neho sa vkladala gumená duša s hadičkou, ktorá sa natlakovala, hadička sa vložila do obalu, ten sa stiahol koženým remienkom. Tak vznikol fizový spoj na lopte, ktorý bol veľmi nepríjemný, pri dotyku o hlavu hráča, spôsobil bolestivé poranenie hlavy. V tejto dobe neboli organizované súťaže, preto sa hrali turnajové a pohárové zápasy, na ktorých sa zúčastňovali mužstvá z okolitých dedín, hlavne Šarišských Michalian, Terne, Uzoviec, Hubošoviec, Šarišských Sokoloviec, Malého Šariša. Na zápasy sa išlo na „drabiňaku“ (voz pripravený na zvážanie obilia z poľa) s konským poťahom? povozom lepších koní Štefana, Jána a Juraja Vaňových. Cesta bola vždy veselá, podobalo sa to rukujúcim mládencom na vojenskú základnú službu. Každý zápas končil v šenku u Andreja Motýľa, ktorý mal súkromnú krčmu. Pri stretnutiach sa čapovalo pivo a predávali sa melóny. Dobrovoľné vstupné vyberali Jozef Frič (mlynár) a Andrej Motýľ st. (krčmár). V Gergelaku to pri futbale vždy išlo „do tuhého“. O tom svedčí aj skutočnosť, že tu hrali bratia Ferencovci, spravidla po dohode „za kyslé mlieko“. Jožko Ferenc (Joko) potom hral za Tatran Prešov 1.ligu, Laco Ferenc pôsobil ako veľmi známy futbalový rozhodca. Nie menej populárny bol Bujnovský zo Šarišských Michalian a Puby Maľarik z Prešova. Hráči si improvizovali svoju výstroj. Brankár Maľarik si vypchával nohavice slamou, aby sa neudrel pri chytaní lopty. Na holenné kosti nôh si navliekali niekoľko pančúch, čím sa chránili pred tvrdšími zákrokmi súpera.
Hlavným organizátorom športového diania v Gergelaku bol Andrej Motýľ ml. Pracoval na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove ako odborný asistent pre telovýchovu a šport. Bol to jedinečný príklad osobnosti v tejto obci. Mal rád šport, každú akciu vedel metodicky pripraviť, samozrejme jeho výhodou pre túto činnosť bolo už vtedy patričné vzdelanie. V jeho práci mu pomáhali vtedy už gymnazisti Imrich Vojtek, Imrich Galoci, Juraj Dučai a Viktor Škvarla (USA). Spomínaní študenti navštevovali Prešovské kolégium. Žijúci rovesníci si spomínajú ako chodili do školy peši po trase: Syle, Pojaky, Kanaš a Dúbravu do Prešova. Aj dnes je táto trasa známa ako „Cesta po medzi Bachty“. Keď začal futbal dostávať v dedine svoju tvár, Andrej Motýľ priniesol zo svojho pracoviska prvé futbalové dresy, biele trenírky a modré tričká. Boli to prvé klubové farby. Toto uniformovanie našich hráčov vzbudilo u fanúšikov nesmierne pozitívny ohlas. Okolití súperi o takom progrese futbalu ani nesnívali. Žijúci legionári si veľmi živo spomínajú na dve zaujímavé stretnutia. „V Šarišských Michaľanoch sme prehrali vysoko 14:0. Nepomohol ani náhradný brankár Ladislav Safko, chytajúci v butoch, pricesoch a klobúku. Cesta domov bola o to zaujímavejšia, veselšia. Súper po tak „dobrom výsledku“ našich hráčov aj dobre pohostil. Rebrinák bol plný radosti, spevu, obsiahnuté góly sme šťastne priviezli až k šenku Motýľových“ - spomína jeden z účastníkov Jozef Kancír. „Druhý výsledok bol tiež zaujímavý. V Malom Šariši sme prehrávali 4:2, po nedorozumení sa strhla bitka a zápas sa predčasne ukončil“ – dodáva pán Kancír. Rivalita tu bola vždy, „horúce“ hlavy vždy vedeli v pravý čas vychladnúť a život išiel ďalej.
Keďže vtedajšia mládež sa delila na staršiu a mladšiu, futbalu sa v jeho počiatkoch venovala viac staršia generácia mládeže a mladí ženáči. Mladší zberali lopty ak sa dostali mimo ihriska, alebo padli do potoka, čo bola veľká pocta pre dorastajúcich hráčov. Tréningový proces bol veľmi nenápadný a primitívny. Cez týždeň sa tvrdo pracovalo na poli. Po dohovore niekoľkých chlapcov, ktorí ušli rodičom z poľa a začalo sa naháňanie čierneho čuda po ihrisku. Z už uvedených hráčov sa niektorí veľmi úspešne zapojili do vyšších súťaží organizovaného futbalu. Medzi takýchto hráčov patril Anton Ondrej, ktorý hrával ako brankár v ČH Prešov (hrajúca vo vtedajšej divízii) a Jozef Šimko (Oľo) za Slavoj Veľký Šariš. Ďalší sa zapojili v nižších súťažiach do už organizovaného futbalu.
Tento šport podporovali aj miestni učitelia, ktorí sa v Gregorovciach v tých rokoch striedali: Škrak, Vodinský, Kručay, Gurková, Horansky, Hric a manželia Koščovi. Dôležité je spomenúť manželov Koščových, ktorí na spomínanom ihrisku pripravovali tzv. majálesy. Boli to športovo-kultúrne nedeľné popoludnia s dôsledne pripraveným programom pre všetkých občanov obce (na programe sa zúčastňovali žiaci základnej školy 1. až 5. ročníka). Program bol pripravovaný počas školského roka. Boli to telovýchovné skladby na spôsob spartakiády, krátke ukážky v šerme, futbale, rôzne recitácie, skeče a pod. Spomínané akcie príjemne dopĺňali futbalový život v obci, čo sa dnes ukazuje ako hľadanie spôsobov pre vyžitie sa odpočívajúcich občanov počas nedeľných popoludní. Letné mesiace boli využívané výhradné pre futbal, ktorý sa veľmi zapáčil mládežníkom v dedine. Dominantnou postavou v obci v rámci športu bol už spomínaný Andrej Motýľ. V zimných mesiacoch sa preniesol záujem na zimné športy – lyžovačku a sánkovačku. Mnohí starší dobre poznajú sánkovačky po miestnej ceste od kostola až pred obec - časť Fimeňak. Boli to práve prvé kovové sane pána Motýľa, na ktorých sa sánkovalo rýchlo, pohodlne a každý sa chcel na nich aspoň raz zviezť. Lyžiarske preteky sa uskutočnili na kopci Mak, trati nazývanej Bolhaj, z lesa Tanorok a Pachmaľ. Boli to zjazdové disciplíny. Behy na kratšie trate sa konali cez obec, kde občania živo povzbudzovali pretekárov. Víťazným pretekárom odovzdal Andrej Motýľ malú pozornosť vo forme sladkosti a diplomu, čo bolo pre túto dobu veľkou raritou.
Andrej Motýľ však v roku 1968 odišiel s rodinou do Švajčiarska, kde v roku 2007 zomrel a je tam pochovaný. Česť jeho pamiatke!
Andrej Motýľ po založení TJ Družstevník Gregorovce roku 1959 v niekoľkých zápasoch pomáhal futbalovému mužstvu v súťaží ako hráč a tiež aj ako tréner.
Také sú teda začiatky futbalu v obci Gregorovce do roku 1953, kedy začalo združstevňovanie poľnohospodárskej pôdy, takže ihrisko bolo odobraté na poľnohospodárske účely. Najstarší futbalisti sa rozišli za svojimi povinnosťami a nastalo športové vákuum. V obci nebola vhodná plocha, takže rekreačný futbal sa hral na lúke Vinica. Tento vŕšok bol veľmi problematický, pretože pri nepodarenom kope sa lopta kotúľala dole kopcom až do neznáma, na časť obce Počkaj alebo až k dnešnému ihrisku. Trvalo dlhý čas pokiaľ hráči našli hľadanú loptu. Tu sa kreovala nová generácia hráčov ako: František Kišš, Jozef Šľacký, Imrich Šľacký, Ladislav Šľacký, Ladislav Ondrej, Jozef Ondrej, Viktor Timura, František Timura, Jozef Paľa, František Paľa, Ján Kišš st., Ladislav Motýľ, Ján Sokol, František Sokol, Ladislav Dvorščák, Juraj Lukáč, Filip Frič, Jozef Frič, Bartolomej Gladič, Imrich Turoci, Ladislav Vavrek a ďalší. Keďže lopta bola drahá vec, muselo sa kopať veľmi opatrne. Nie špicom, inak sa prestalo kopať a išlo sa domov. Po tvrdých urgenciách na vtedajšom MNV v Gregorovciach sa ihriskom stala školská roľa (Štecova roľa- dnes ma na tomto mieste vystavený domček Ondrej Viktor). Bola krátka a úzka, čo nevyhovovalo parametrom hracej plochy a tak slúžila rekreačnému futbalu a v zime sa tu urobila ľadová plocha pre hokej. „V roku 1957 po úspešných rokovaniach s predstaviteľmi JRD, nám pridelili združstevnenú pôdu na pomoc pri sezónnych poľnohospodárskych prácach. Pochopenie pre tento zámer mal predovšetkým predseda družstva Ján Kancír, ktorému sme boli za to veľmi vďační. Tu sa začali prípravy na založenie športového klubu a nahlásenie sa do organizovaných súťaží v okrese Prešov. Pridelená plocha predstavovala jednu veľkú zelenú lúku. Najprv tu boli pridelené záhumienky pre družstevníkov, ktorí si tu pestovali rôzne komodity od obilia, zemiakov, zeleniny až po ľan či konope. Bola to rovinná plocha so stúpaním, hrbolcami so strniskom či rôznym porastom. Čakala nás tvrdá práca, aby sme túto plochu aspoň zhruba zrovnali, rozmerala sa hracia plocha, postavili sa drevené bránky. Spodnou časťou ihriska prechádzala poľná cesta na hon Sasaše, tú sme posunuli vyššie,“ takto spomínajú legionári vtedajšej doby.
Do roku 1959 sa tu vytváralo nové mužstvo pod hlavičkou dorasteneckého mužstva, ktoré sa prezentovalo na poriadaných turnajoch v okolitých obciach: v Ražňanoch, Ostrovanoch, Medzanoch, Uzovciach, Terni, Šarišských Michaľanoch a inde. Toto mužstvo tvorili: Vincent Varga, Viktor Vojtek, František Paľa, Július Paľa, Július Bekeč, František Kancír, Štefan Safko, Viktor Ondrej, Anton Vaňo, Štefan Frič, Štefan Kišš, Milan Kišš, Imrich Bekeč, Július Štec, František Molčan, Imrich Dujčák, Bartolomej Motýľ, Jozef Mikluš a ďalší. Keďže mnohí z menovaných navštevovali SPŠ stavebnú v Prešove (Viktor Ondrej, Štefan Kišš, Jozef Štec, Július Bekeč a iní), zápasy s výberom menovanej školy boli veľmi zaujímavé. Dosahované výsledky boli striedavo rôzne, keďže hrať vyrovnané partie s trénovanými hráčmi bolo nad sily tohoto mužstva. Cestovanie na zápasy bolo tiež veľmi zaujímavé. „Najčastejšie sme sa vozili na traktorovej vlečke s vyvýšenými bočnicami kvôli bezpečnosti prepravy. Vodičom bol Václav Frič, ten mal veľké pochopenie pre športovcov. Mnohokrát sa im venoval bez nároku na odmenu, nakoľko nebolo ho z čoho vyplatiť. Za to mu patri srdečná vďaka. S účtovníkom JRD Štefanom Sobotom sa nedalo vždy dohodnúť, preto sa mužstvo prepravovalo aj na bycikloch alebo peši. Túžba po futbale bola veľká, preto dostať sa do miesta stretnutia nebol problém.“
Na domáce stretnutia začali chodiť aj mnohí diváci z radov starších aj mladších. Toto obdobie bolo akousi prípravou na založenie TJ Gregorovce, čo sa aj stalo skutočnosťou.
Vznik telovýchovnej jednoty
Rok 1959 je historickým rokom založenia TJ Družstevník Gregorovce. V roku 1960 nastupuje futbalový klub do organizovanej súťaže 4. triedy okresu Prešov kategórie dospelých. Hráčsky káder tvorili: Anton Ondrej, Bartolomej Motýľ - brankári, hráči v poli - Ladislav Ondrej, Viktor Ondrej, Július Gladič, Jozef Gladič, Bartolomej Gladič, Viktor Vojtek, František Paľa, Ján Kišš, Štefan Kišš, Štefan Mikluš, Andrej Dučai, Filip Frič, Jozef Frič, Vincent Varga, Imrich Bekeč, Ladislav Kovaľ, Ladislav Motýľ, Ján Sokol, z mladších doplnili kolektív: František Molčan, Anton Vaňo, František Kancír, Jozef Mikluš, Jozef Mikolaj a Klimko z Kanaša.
Podľa pokynov OFZ v Prešove, ihrisko muselo byť opatrené bariérami okolo hracej plochy. Pred prvým historickým zápasom so Širokým s výsledkom 0:0 boli veľké prípravy. Na príprave ihriska sa pracovalo „od vidím do nevidím“? – nepretržite, aby bolo všetko pripravené podľa predpisov. Pracovali hráči, členovia výboru a tiež starší zanietení fanúšikovia. V tomto čase pomáhal nášmu klubu aj Ján Mrynglot, ktorý v tomto čase zastaval funkciu riaditeľa DK ROH v Prešove. Pomáhal s dopravou, niekoľkokrát zabezpečil prepravu futbalistov na ihriská súperov mikroautobusom - šoférom bol vtedy Jozef Staš. Zo stretnutia v Medzanoch vyhotovil aj filmový materiál, žiaľ nezachoval sa, čo je na škodu spomienok z historicky prvých zápasov futbalistov obce. Za odpracované brigádnické práce na JRD, poukázalo roľnícke družstvo finančné prostriedky na zakúpenie prvých dresov. Dresy boli bielo-zelené, tmavomodré trenírky a štulpne. Kopačky boli pridrahé, tie si kúpil každý sám. Finančné prostriedky sa stali rozhodujúce už v začiatkoch organizovaného futbalu. Existencia klubu po finančnej stránke závisela od financií získaných na brigádach. JRD nedalo ani korunu navyše. Účtovník Štefan Sobota viedol presnú evidenciu brigád, za ktoré sa potom poukazovali financie pre klub. Na brigády zostali jedine sobotňajšie popoludnia (v sobotu predpoludním sa pracovalo) a nedeľné predpoludnia. Popoludní sa odchádzalo na stretnutia, ktoré boli poznačené aj únavou z brigád, no inej možnosti tu však nebolo. Pre súčasnú generáciu to znie „rozprávkovo“, ale realita bola skutočne taká.
Nikoho nebolo treba presviedčať o potrebe účasti na brigádach, táto povinnosť bola samozrejmosťou. Futbal bol vo svojich začiatkoch osobnou doménou každého hráča. Každý sa vyrovnal s potrebou, ktorá plynula z danej situácie. Keď to bolo dokonca potrebné, hráči urobili medzi sebou finančnú zbierku na dopravu, či na priateľské posedenie pri pive, kde sa rozoberali jednotlivé stretnutia. Na tréningových jednotkách bola k dispozícii iba jedna lopta, čo bolo pre mužstvo nevyhovujúce, ale v tej dobe sa nedalo inak. Za daných podmienok sa ani nemohli očakávať výraznejšie výsledky. Tréningy neboli ešte na zodpovedajúcej úrovni. Trénerom bol jeden z hráčov s lepšou kopacou technikou, ktorý usmernil spoluhráčov na tréningu a v zápasoch. Ostatní hráči ho poslúchali, boli voči sebe srdeční, trpezliví a vďační, že môžu byť v tejto priateľskej partii. Trénerstvo mal v začiatkoch v rukách Ladislav Ondrej. Šatňami bolo šíre pole za bariérami a kúpeľnou bol malý jarček tečúci pozdĺž severnej strany ihriska. Dresy si pral každý sám a tak problémom bolo ak sa hráč nedostavil na zápas a predtým neodovzdal dres inému. Číslovanie dresov bolo spravidla od 1 do 11, číslovanie náhradníkov potom 12 a vyššie.
Ťažké šesťdesiate, sedemdesiate a osemdesiate roky
V každej organizácii ziskovej alebo neziskovej sa bez finančných prostriedkov veľa urobiť nedá. Tak tomu bolo a je aj v našom športovom klube. Od začiatku existencie klubu až do roku 1968 sa veľmi ťažko realizovala športová činnosť, pretože zdroje financií boli založené len na brigádnickej činnosti vo vtedajšom JRD. Na začiatku činnosti boli potrebné financie pre zakúpenie kovových rúr na vyhotovenie bariér okolo ihriska - bola to podmienka pre vstup do súťaže a na zakúpenie aspoň jednej futbalovej lopty a súpravy dresov. To sa aj stalo, na základe veľkého očakávania - prvého vstupu do organizovanej súťaže. Doprava športovcov na zápasy bola tiež závislá na dobrých vzťahoch s vedúcimi pracovníkmi JRD.
Žiaden z prvých predsedov klubu, či to bol Andrej Dučai, Andrej Sedlák, Matej Semančík alebo Imrich Urban nemohli nič urobiť, iba čakať na lepšie časy. A tie prišli v roku l967, keď sa predsedníctva TJ ujíma František Timura s členmi výboru: Anton Ondrej, Ladislav Ondrej, Imrich Urban, František Paľa, Juraj Lukáč, Jozef Hopko, Bartolomej Baláž. V tomto roku došlo aj k prvej zmene názvu športového klubu z TJ Družstevník Gregorovce na TJ Požiarnik Gregorovce.
V roku 1968 bol súčasťou výboru aj Ladislav Ceheľský, ktorý sa stal trénerom futbalového mužstva. Vtedy existovalo jediné mužstvo seniorov. Víziou bolo najprv vybudovať silné seniorské mužstvo a potom sa sústrediť na niektoré mládežníčke mužstvo dorastencov alebo žiakov. Plánom bolo, podľa možností neskôr do súťaží zaradiť obidve mládežníčke mužstvá. V týchto rokoch UV ČSZTV umožňoval podnikateľskú činnosť športovým klubom v autodoprave, čím si mohli finančne vylepšiť svoju športovú činnosť. S touto myšlienkou prišiel práve František Timura, ktorý sa najviac podieľal na uvedení tejto činnosti do života.
Tu sa začalo „blýskať“ na lepšie časy. Mnohí ani neverili, že sa s takouto činnosťou podarí pracovať. Všetka česť pred takou myšlienkou a jej realizáciou.
V roku 1969 sa zakúpilo ojazdené, vyradené nákladné auto S5T- 00-22 zo ZŤS Sabinov vo výške 25 000 Kčs. Na jeho opravu bolo potrebné vložiť ďalších 25 000 Kčs.
Na zakúpenie auta bola potrebná pôžička v banke a navyše hráči prispeli každý po 500 Kčs. Na opravu požičal František Timura 25 000 Kčs. Nákladné vozidlo začalo pracovať v Riadenej autodoprave Prešov. Vodičmi boli spočiatku Július Gladič a Jozef Kišš, potom Ladislav Urban a Viktor Vojtek. Vozidlo sa pohybovalo v rámci svojej činnosti po celej vtedajšej Československej republike. Keďže auto malo svoje technické nedostatky, spôsobovalo to značné problémy. Údržbu, ako aj opravy vykonával František Vaňo, väčšie opravy pracovníci Pozemných stavieb v Prešove, známi spolupracovníci Antona Ondreja a Andreja Dučaia. Zo získaných financií sa splácala pôžička, vracali sa pôžičky hráčom a investovalo sa do športovej činnosti. Získané financie ani zďaleka nemohli pokryť potreby do budúcnosti. Začali sa hľadať aj iné zdroje financií. Keďže sme? – kto? boli členmi združenia pridružených výrob pri TJ, František Timura a Anton Ondrej sa zúčastnili Republikového valného zhromaždenia pridružených výrob v Bratislave, na ktorom sa zúčastnili aj čelní predstavitelia telovýchovy a športu v ČSSR, menovite páni Černušák a Himl. Pretože pri rozdeľovaní štátnych financií pre rozvoj TJ sa nepoužíval rovnaký meter, v diskusii sa vyjadril a vystúpil aj predseda TJ František Timura. Získal značnú podporu od menších TJ. Ešte v tom roku (1972) bola našej TJ pridelená dotácia z OFZ vo výške 500 000 Kčs z požadovaných 1 000 000 Kčs. Potvrdilo sa pravidlo, ak neklopete neotvoria vám. V letných mesiacoch spomínaného roku sa začalo s výstavbou šatní a sociálnych zariadení.
Povinnosti v tejto dobrovoľnej športovej činnosti neustále narastali, bolo potrebné organizovať brigádnickú činnosť pri výstavbe šatní z radov dobrovoľníkov v odbornej i pomocnej práci. Súčasne v autodoprave bolo množstvo problémov s prevádzkovaním, bežné poruchy boli na dennom poriadku. Na Výročnej členskej schôdzi (VČS) 15.1.1973 bol zvolený nový výbor v zložení: Imrich Urban (predseda), Jozef Mikluš (tajomník), Július Gladič (pokladník), Bartolomej Baláž, František Molčan, Jozef Hopko (členovia výboru), Vincent Pristáš (predseda revíznej komisie). František Timura bol poverený len autodopravou.
V rokoch, keď vo všetkých oblastiach politického a verejného života dominovala politická moc, František Timura bol vylúčený z radov KSS, nemal stranícku podporu v miestnych orgánoch KSS, a tak nebol doporučený pre voľbu predsedu TJ. V roku 1972 bola urobená na nákladnom aute S5T generálna oprava, ktorej náklady boli 37 000 Kčs. Týmto celkový dlh narástol na 57 000 Kčs. Vozidlo začalo pracovať v podniku Koža – Guma - Textil v Prešove, kde pracoval aj Ján Vaňo st. Spolupráca s vedúcimi pracovníkmi spomínaných podnikov bola na veľmi dobrej úrovni, pravidelne sa zúčastňovali na VČS TJ. Za OFZ sa VČS pravidelne zúčastňovali čelní funkcionári ako páni Lenko (predseda OFZ), Darak (člen predsedníctva), Kubečko (športovo technický referent) a František Uličný (predseda komisie rozhodcov). Za obecné orgány sa na VČS zúčastňovali predsedovia MNV, toho času František Vojtek a za JRD predsedovia družstva. Do náhradných dielov nákladného automobilu bolo potrebné neustále investovať, výbor sa preto rozhodol predať auto a vyrovnať dlhy. Františkovi Timurovi sa vrátilo 25 000 Kčs, vyrovnali sa dlhy na faktúrach a pridružená výroba sa zrušila ako nerentabilná v jari 1974. VČS z 8.2.1975 znamená ďalšiu zmenu názvu z TJ Požiarnik Gregorovce na TJ Novodob Gregorovce.
V roku 1975 bola podpísaná zmluva medzi TJ a Novodobom v. d. Gregorovce o vzájomnej spolupráci. V diskusii na VČS vystúpil aj predseda výrobného družstva pán Šaro, ktorý poukázal na možnosti vzájomnej spolupráce. Výbor TJ sa týmto rozšíril o ďalšieho člena p. Tomčáka – zástupcu Novodob Gregorovce. Za OV ČSZTV v Prešove sa VČS zúčastnil p. Maťašovský, ako člen predsedníctva.
V januári roku 1976 na VČS bol zvolený nový výbor TJ: Július Gladič (predseda), Štefan Kišš (tajomník), Viktor Ondrej (podpredseda), Anton Ondrej (pokladník), Ján Sokol, Jozef Hopko, Ladislav Ondrej, Imrich Urban. V jarných mesiacoch sa v Prahe zakúpili dve nákladné autá (Tatra 138), kde sa realizovala aj pridružená, podnikateľská činnosť. Tento druh vedľajšej hospodárskej činnosti trval asi tri roky. Získané financie sa investovali do rekonštrukčných prác športového areálu, činnosti TJ, hradili sa náklady na podnikateľskú činnosť, splácala sa pôžička na zakúpenie spomínaných vozidiel. Prevažná časť rekonštrukčných prác bola vykonaná v letných a jesenných mesiacoch 1976. Bola vyrovnaná hracia plocha, drenáž pre odvod spodných vôd, navezený presiakavý spodný materiál, navezená kvalitná vrchná zemina a zasiata kvalitná ihrisková tráva. V januári 1977 na VČS bol výbor doplnený o osobu Jozefa Ondreja. V jarných mesiacoch 1977 boli osadené nové bariéry a plechové oplotenie ihriska. Zápasy jesennej časti ročníka 1976 -77 sa hrali na ihriskách súperov, polovica jarnej časti na ihrisku v Terni, ostatné zápasy už na vynovenej hracej ploche. Dňa 15. mája 1977 bol slávnostne otvorený zrekonštruovaný športový areál. V máji 1977 bol zakúpený ojazdený autobus z Dopravného podniku v Prahe za 29 000 Kčs. O rok sa zakúpil aj druhý autobus. Vodičmi boli pracovníci ČSAD Prešov, ktorí mali v tom čase voľno - Ladislav Motýľ, Imrich Vavrek, Jozef Kivader (Terňa), Ľudovít Kacar (Terňa), Jozef Juruš (Šarišské Sokolovce). Autobusy mali všestranné využitie. Používali sa na prepravu športovcov našej aj iných TJ, prepravu žiakov základných, stredných a vysokých škôl na zemiakové brigády, zájazdy, exkurzie, poznávacie zájazdy ľudí rôznych vekových kategórií. Jeden z autobusov sa odpredal v roku 1983 TJ Kamenica. Po založení stolnotenisového oddielu v r.1980 sa zakúpilo potrebné športové vybavenie pre tento šport (stolnotenisový stôl, sieťky, rakety) a časť finančných prostriedkov sa čerpala na súťažné stretnutia. Pre domáce potreby bolo zakúpené ojazdené nákladné vozidlo značky Liaz a tiež ojazdené osobné vozidlo Škoda 1202 (nazývané Barborka). Vozidlo Liaz slúžilo hlavne pri dostavbe športového areálu, a tiež pre občanov Gregoroviec. Neskôr v roku 1983 bola po autonehode zošrotovaná. Osobné vozidlo Škoda 1202 sa používalo na rôzne urýchlené vybavovania počas činnosti TJ, prepravu cezpoľných hráčov niekedy aj rozhodcov. Nakoľko bolo po rokoch užívania veľmi opotrebované, po piatich rokoch prevádzkovania sa tiež zošrotovalo. Medzi TJ a JRD Šarišské Michaľany bola v roku 1978 podpísaná dohoda o brigádnickej činnosti pri výstavbe mosta a základov ovčiarne na hospodárskom dvore v našej obci. Pre každú akciu sa dohodla odmena po 100 000 Kčs. Túto spoluprácu zorganizoval Viktor Ondrej, ktorý bol pracovníkom JRD. Obidve akcie sa podarilo načas a k spokojnosti zrealizovať. Na VČS v januári 1978 potvrdili staronové zloženie výboru, ktorému sa práca darila. Aby sa vynovená hracia plocha čo najviac šetrila, Viktor Ondrej dohodol s JRD Šarišské Michaľany pôdu za hracou plochou ako tréningové ihrisko, ktoré sa neskôr aj oplotilo. Cez letnú prestávku v roku 1978 a jesennej časti roč.1977/78 bolo ihrisko v rekonštrukcii - zrovnaná hracia plocha, drenáže pre odvod spodnej vody, nové bariéry, šatne, nové bránky, ohrada ihriska. V jesennej časti sa odohrávali stretnutia na ihriskách súperov, v jarnej časti sa polovica stretnutí odohrala na ihrisku v Terni, ostatné už na domácej ploche. V roku 1979 sa začala posledná etapa dostavby športového areálu. Vybudovala sa spoločenská miestnosť s kabínou pre rozhodcov a pre bufet, šatne pre hostí, postavila sa murovaná garáž pre vozidlo Liaz, osobné vozidlo a plechová garáž pre autobus z vyradených dielov vojenského útvaru v Prešove. Možno teda konštatovať, že všetky práce vynovenia športového areálu boli ukončené podľa plánu, bez väčších problémov a za veľkého nadšenia a očakávania športových výsledkov.
Je potrebné pripomenúť, že v súčasnosti patrí celý areál Obecnému úradu v Gregorovciach, ktorý je zriaďovateľom športového klubu.
Nová porevolučná doba
Po roku 1990 nastala nová situácia. Transformácia celého spoločenského systému spôsobila veľký finančný problém. Obecný úrad prispieval na činnosť cca 10 000 Kčs ročne, takže sa doslova živorilo len z brigádnickej činnosti a úhrad z nájmu priestorov garáži. V období rokov 1988 až 95 bola celá ťarcha zabezpečenia činnosti na Františkovi Molčanovi, Andrejovi Sokolovi a ďalších členoch výboru. Na konci 90-tych rokov bol tri roky predsedom TJ Andrej Sokol,, v práci mu pomáhali členovia výboru František Molčan, Peter Dudáš, Peter Paľa, Miroslav Kišš, Stanislav Vavrek. V závere 90-tych rokov sa predsedom stal Stanislav Vavrek, vyššie uvedených členov výboru doplnili súrodenci Martin a Juraj Fečovci.
Čo sa týka nákladov, bolo nerentabilné neustále investovať do opravy druhého autobusu, preto sa dal zošrotovať. Vznikol však problém ako zabezpečovať prepravu športovcov na zápasy ihrísk súperov. Najlacnejšou sa javila preprava Aviou Milana Tokára z Terne, v krízových prípadoch sa prepravovali športovci osobnými autami, čo sa prejavilo ako najproblematickejšie.
V rokoch 2001 – 2003 bol predsedom TJ Štefan Mikluš ml., za spolupráce Andreja Sokola a Jána Urbana st. Brigádnická činnosť po roku 1990 bola orientovaná v spolupráci s Obecným úradom hlavne pri výstavbe chodníkov, rozšírení vodovodnej siete na časť obce Počkaj, budovanie vodovodných prípojok, kladenie obrubníkov na ulici Zahumne, upratovaní obce, zbere železného šrotu, maľovanií strechy na obecnom úrade, maľovanií šatní (exteriér a interiér), striedačiek na ihrisku pre domácich a hostí, vybudovanie osvetlenia horného ihriska, lavičky pre divákov, rekonštrukciu umyvárky (oprav zásobníkov teplej užitkovej vody a sprch) a iných pomocných či odborných prácach.
V roku 2002 vznikla Športová komisia pri OÚ v Gregorovciach, ktorá začína spolupracovať s TJ. Komisia pracovala v zložení Gabriel Paľa (predseda), Pavol Vaňo (menovaný za TJ), Ján Molka a Andrej Sokol. Komisia si vybrala svoje pole pôsobnosti v oblasti futbalu, turistiky, cykloturistiky, bežeckého lyžovania a stolného tenisu. Tajnou túžbou a ambíciou komisie bolo presadiť v obecnom zastupiteľstve myšlienku viacúčelového ihriska pre potreby občanov, TJ a existujúcej základnej školy. Táto myšlienka však ostala iba v rovine projektu a štúdie, ktorú vypracoval Ing. architekt Peter Marcinko. V roku 2003 bol na podnet Gabriela Paľu vyčistený a upravený turistický chodník na Vinici. Zároveň bol vypracovaný projekt Lesoparku v Gregorovciach, ktorý mal z bývalej pasienky vytvoriť turistickú a cykloturistickú destináciu v katastri Gregoroviec. To sa za pomoci mladých Gregorovčanov podarilo zrealizovať v roku 2003. V tom istom roku sa v spolupráci s TJ a Jozefom Kiššom ml. konal cykloturistický pretek v práve zrekonštruovanom lesoparku. Športová komisia organizovala v spolupráci s TJ a Farským úradom vo Veľkom Šariši miništrantské turnaje vo futbale a hokeji. Ďalšou periodickou akciou, ktorú založila športová komisia v roku 2004 je Vianočný halový turnaj vo futbale medzi ulicami Gregoroviec (Furmanec, Sile, Počkaj, Valal), ktorý sa organizuje až do dnes. Bližšie poradie viď kapitola Memoriály a turnaje. Na podnet poslanca obecného zastupiteľstva Gabriela Paľu a po schválení poslancami OZ Gregorovce, bola pre TJ zakúpená motorová traktorová kosačka pre úpravu športového areálu.
Športová komisia spolupracuje so športovým klubom až do svojho zániku v roku 2008 (v rokoch 2007 – 2008 má táto komisia názov Komisia pre šport, kultúru a mládež a predsedníčkou bola zástupkyňa starostky obce Gregorovce pani Mária Fričová).
V zimných mesiacoch r. 2003 sa na mimoriadnom valnom zhromaždení predsedom stáva Miroslav Vaško členmi výboru boli: Martin Feč, Peter Dudáš, Pavol Vaňo, Marián Molčan, Jozef Paľa. VČS dňa 5.3.2004 potvrdzuje toto vedenie a naviac ekonómkou sa stala Miriam Vojteková. Zmena vo výbore nastáva na VČS 7.1.2006 – Miroslav Vaško (predseda), členovia výboru: Ján Molka, Martin Feč, Pavol Vaňo, Marián Frič, Zlatko Vojtek, ekonómkou zostáva Miriam Vojteková. Mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré bolo 12.1.2006 zmenilo názov športového klubu z TJ NOVODOB GREGOROVCE na ŠK GREGOROVCE (Športový klub Gregorovce). Bývalému predsedovi Františkovi Timurovi bola udelená funkcia - čestný predseda športového klubu.
V roku 2007 bol predsedom Ján Molka, a v roku 2008 Marián Frič. Od roku 2005 až 2008 členkou výboru bola Miriam Vojteková, ktorá bola ekonómkou ŠK. Bola a je jedinou ženou s členstvom v tomto športovom klube. Na VČS konanej dna 7.2.2009 bol zvolený súčasný výbor v zložení: Mikluš Štefan ml.- predseda, Ing. Sokol Andrej , Ing.Feč Juraj -podpredsedovia, členovia výboru – Urban Zdeno, Mikluš Vlado, Ing. Klič Slavomír, Ing. Paľa Gabriel, Molčan František, Molka Ján, ekonómkou zostala Miriam Vojteková., nie však členkou výboru.
Brigádnická činnosť po roku 1990 bola orientovaná v spolupráci s Obecným úradom hlavne pri výstavbe chodníkov, rozšírení vodovodnej siete na časť obce Počkaj, budovanie vodovodných prípojok, kladenie obrubníkov na ulici Zahumne, upratovaní obce, zbere železného šrotu a iných pomocných či odborných prácach (maľovanie strechy na obecnom úrade, maľovanie šatní (exteriér a interiér), striedačky na ihrisku pre domácich a hostí, vybudovanie osvetlenia horného ihriska, lavičky pre divákov, rekonštrukcia umyvárky).